Hudba bez mejkapu

Každý, čo len trochu niekedy privoňal ku problematike reprodukovaného zvuku vie, čo to znamená vyberať si reproduktorové sústavy. Človek stojí v obchode, počúva a hodnotí. Chce aby všetko znelo dobre. Čo najlepšie. Aby zneli všetky nahrávky výborne, aby tam boli basy, výšky, aby bedne hrali čisto, aby bol na mieste pocit hrdosti a uspokojenia nad „svojou“ reprodukciou. Uspokojivý počet wattov. Kmitočtový rozsah od infrazvuku až po niečo pre netopierov. Za primerané peniaze. A človek aj pozerá. Aby bedne ladili s nábytkom, aby sa v byte „niekde“ zmestili (stenová zostava sa veľmi ťažko zmenšuje). Nakoniec môže zvíťaziť argument najpresvedčivejší, a síce kúpime tamtie, je na ne zľava.
Zopár ďalších kritérií som nespomenul, ale každý si môže dosadiť svoje. Toto všetko platí pre reproduktorové sústavy na domáce použitie a popravde dnes je výber vynikajúci, doba pokročila a voľakedy obávanú HiFi normu DIN 45500 už pomaly spĺňajú aj fantazmagorické kombajny, ktoré si človek môže kúpiť na trhu.
Ďalší faktor je otázka popularity. Totiž z celého reťazca reprodukčného zariadenia sú reproduktorové sústavy suverénne najpopulárnejší komponent. Prečo asi? Myslím, že dôvodov je viac. Predovšetkým celá hudba (alebo hudbe podobný zvuk) ide práve z bední. Okrem výnimiek je to spravidla jediná súčasť reťazca, ktorá býva skonštruovaná, alebo viditeľne obsahuje prírodný materiál, teda drevo, alebo aspoň niečo, čo sa ako drevo tvári. A jediná, ktorá sa bez veľkých odborných znalostí dá vyrobiť. (Kto to neskúsil, nie je pravý hifista. Plánov na výrobu vlastním celé desiatky). Princípu reproduktora sa dá celkom ľahko porozumieť. Niečo, teda membrána sa tam dopredu-dozadu hýbe a vydáva zvuk. Ostatné komponenty svietia, blikajú, ale bedňa hrá. A nakoniec, na kvalite reprodukcie sa reproduktory podieľajú rozhodne najväčšou mierou. Kam sa hrabe rozdiel vo zvuku dvoch zosilňovačov, alebo cédečiek na rozdiel vo zvuku medzi dvomi pármi na prvý pohľad úplne rovnakých sústav!
Prichádza na chúlostivú tému, a síce otázka pravdy. Toto kritérium má u rôznych cieľových skupín veľmi rôznu váhu. Kým pre výrobcov (ako ináč túto skupinu ľudí nazvať?) je pravda z monitorov jedno z rozhodujúcich kritérií, pre konzumentov môže byť čistá pravda nepríjemná. Poslucháč sa totiž veľmi rád nechá klamať, mierne rečeno rád počúva muziku v „dobrej“, hoci idealizovanej reprodukcii. S pohľadu poslucháča, či fanúšika, alebo okrajového audiofila, ktorý sa vo mne bije s pohľadom profesionála, majú títo ľudia absolútnu pravdu. Ani ja nie som výnimkou. Doma už celé roky počúvam muziku cez svojho času najpopulárnejšie veľké štúdiové monitory Tannoy. Po rokoch služby sa rozpadli okraje membrán a ja som ich u výrobcu nechal vymeniť „Re-cone“ za sumu rovnajúcu sa cene za dosť slušné nové sústavy. Vyhodiť? Nie! Prečo ich spomínam? Po nejakom čase prevádzky v štúdiách totiž tieto monitory zo všetkých štúdií odstránili. Dôvod nebol ich vek, alebo opotrebovanosť, ale fakt, že nehovorili, nehrali pravdu. Idealizovali zvuk. Všetko na nich znelo výborne. Aj väčšina nahrávok, ktoré na nich boli vyrobené. No a skutočnosť, teda pravda bola kdesi inde. Riešenie bolo jednoznačné. Nahradiť ich pravdovravnými monitormi. Resumé? Ako fanúšikovi mi tieto almary vyhovujú, kým v štúdiu je to už dávno o inom.
V čom sa zásadne líšia štúdiové monitory od bytových reproduktorových sústav pre obyčajných ľudí (teda neprofesionálov)? Najjednoduchšie povedané štúdiové monitory sú posledným článkom audiovýroby, tie druhé sústavy sú posledným článkom domácich zariadení. Tie prvé slúžia na výrobu, druhé na konzumáciu. Nie sú zásadne určené na vyvolanie radosti a spokojnosti konzumenta. Sú určené na kvalitnú, profesionálnu prácu. Nepatrný rozdiel, ale je tam.
Stačí si uvedomiť, že za každou jednou nahrávkou je človek z mäsa, kostí a uší a všetky nahrávky niekto musel vyprodukovať, teda nahrať, zmixovať, upraviť, vypočuť si a poslať do sveta. Posledný kontrolný orgán je ucho. Patrí niekomu, ktorý po poslednom počúvaní (viete si vôbec predstaviť, koľkokrát sa musia niektoré nahrávky pred dokončení počúvať?) nakoniec povie definitívne áno. Posledný partner pre výrobcov sú práve štúdiové monitory. Tie musia len jedno – hovoriť pravdu. Pravdu o farbe zvuku nástrojov či spevu, pomeroch medzi jednotlivými nástrojmi, nástrojmi a spevom, o zrozumiteľnosti, čitateľnosti, lokalizácii v stereobáze, o transparentnosti nahrávky, o priestoroch, o vyváženosti celého frekvenčného spektra, objektívneho zhodnotenia dynamiky a bohvie, čo som ešte zabudol.
Vo väčšine štandardne vybavených štúdií je viacero možností počúvania. Hlavné zostavy sú veľké almary o obsahu desiatok až stovák litrov, ktoré zvukom naplnia celé pracovisko. Na alternatívnu kontrolu slúžia monitory tvoriace s hlavou zvukára podstatne menší trojuholník, teda na blízko. Testované páry sú všetky deklarované ako monitory na blízko (Near Field). U pasívnych sústav je vždy možnosť ovplyvniť výsledný zvuk výberom vhodného alebo vhodnejšieho zosilňovača. S tým samozrejme aktívne monitory nepočítajú, a tak by sme márne hľadali možnosť odpojiť reproduktory, alebo vstup pre externý zosilňovač, či výstup pre externú sústavu.
Test troch párov monitorov vzbudzuje pocit súťaživosti, ale oveľa radšej by som bol, keby v tomto teste nebolo víťaza. A ak, bude víťazstvo udelené na základe subjektívneho dojmu a (môjho) vkusu, teda pochybné. Určitý rešpekt spôsobil fakt, že sa jedná o bedničky relatívne malých rozmerov ale za cenu okolo 100000 pár. „Čo na tom stojí tých sto litrov“? „No, je tam v každej ešte zosilňovač. Vlastne dva. Sú to aktívne sústavy“ „Aha, zosilňovač. No ale aj tak... (kalkulačka v hlave pracuje) je to teda dosť“. Je to asi akurát. Za kvalitu sa platí. A toto sú špicové monitory. Žiadne kompromisy.
Prvý dojem po spustení nie je nijak ohurujúci. Jednoducho hrá to. Treba si chvíľu zvykať, na frekvenčne vyvážený zvuk. Vyváženosť môže v prvom momente spôsobiť rozpaky. Človek by chcel trochu viac tej šťavy. Teda basov a aj výšok. Nie, nie, to je klam. Veľa ľudí to robí tak, že sa snaží zvuk vylepšiť. Pridať basy a potom aj výšky. Má to byť lepšie. Tak poďme ešte ďalej, pridajme všetko ešte. Poznám prípady, kedy pre samé basy a výšky nie je rozumieť, o čom tá hudba je. Čiže sme pri vyváženosti. Po chvíľke pozornejšieho počúvania je jasné, že tieto súpravy sú primárne určené na to, aby človek pred nimi sedel na ideálnom mieste a pozorne počúval, vlastne hodnotil. Aby vliezol do zvuku, ktorý z nich vychádza. Aby našiel aj chyby, pokiaľ nejaké sú.